Očkovacia ruleta: skúsenosti, riziká a alternatívy — 37. Aké dôkazy svedčia proti očkovaniu?

07.03.2016 04:27

Australian Vaccination Network (AVN) Inc.1998 (prvé vydanie)ISBN: 1329-4873

 

       Z knihy Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives
       časť strany 126 a strany 127–131 z angličtiny preložil Ing. Marián Fillo.

 

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>

 

Aké dôkazy svedčia proti očkovaniu?

obálka knihy „Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives“    Mnohé štúdie ukázali, že očkovanie je neúčinné. Dr. Beverley Allan z nemocnice Austin v Melbourne sa pozrela na údaje o mužoch, odvedených do armády, ktorí boli očkovaní proti ružienke pred vstupom do kasární. Zistila, že do troch mesiacov malo 80% z nich ružienku.[1]

    V roku 1980 oznámil Cherry, že od roku 1969 boli v USA — navzdory 83 miliónom podaných dávok očkovania proti ružienke — opakované nárasty výskytu tejto choroby. Nežiaducimi účinkami použitej vakcíny boli: vyrážky na pokožke, lymfadenopatia, prechodná artritída, bolesti zápästí, pričom najviac sa vyskytovali u predškolákov 3 týždne po očkovaní. Cherry pripustil:

„Dôvodom pre očkovanie proti ružienke nie je predchádzanie ružienke, ale predchádzanie vrodenému ružienkovému syndrómu.“

    Lord Henry Yellowlees povedal v roku 1976 v londýnskych novinách Daily Telegraph, že napriek vysokej zaočkovanosti nedošlo k badateľnému zníženiu ružienkových vrodených vád u bábätiek.

    Keďže očkované matky majú len krátkodobú imunitu voči osýpkam a neprenášajú ju na svoje bábätká, ich dojčatá sú bezbranné voči osýpkam, ktoré môžu mať v ranom dojčenskom veku vážny priebeh. V minulosti ženy ochoreli na osýpky ešte v detskom veku, získali ich prekonaním silnú celoživotnú imunitu, počas tehotenstva odovzdali svojim bábätkám protilátky proti osýpkam, vďaka čomu boli novorodenci chránení pred osýpkami zhruba rok.

 

Epidémie po povinnom očkovaní

    V roku 1945 zaviedla vláda USA v Nemecku povinné očkovanie proti záškrtu. Pred zavedením očkovania bolo 40.000 prípadov záškrtu. Po jeho zavedení vystrelil výskyt záškrtu na 250.000 prípadov. Podobne sa výskyt záškrtu zvýšil po zavedení očkovania proti nemu aj v Paríži (o 30%) a v Maďarsku (o 55%).

    Časopis New England Journal of Medicine z júla 1994 priniesol správu o celoštátnej epidémii čierneho kašľa v USA, pričom toto očkovanie tam je povinné od roku 1978. Celkovo 74% chorých na čierny kašeľ dostalo 4 alebo 5 DTP vakcín (proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu — pozn. prekl.) a 82% malo za sebou aspoň 3 DTP vakcíny, čo sa považovalo za dostatočné.

    Dr. Richard Moskowitz z kliniky Boulder Free hlásil 334 nových prípadov čierneho kašľa v univerzitnom mestečku Kalifornskej univerzity v Los Angeles, kde 91% malo byť imúnnych proti tejto chorobe vďaka očkovaniu. Časopis Vaccine Weekly (citujúc časopis Archives of Pediatric and Adolescent Medicine z júla 1995) popísal epidémiu príušníc (mumpsu) na strednej škole v Albuquerque v USA, kde 97% žiakov bolo proti príušniciam očkovaných. Z 54 chorých na príušnice bolo 53 predtým proti príušniciam očkovaných.

 

NHMRC priznala zlyhanie očkovania proti chrípke

    Austrálska rada pre zdravotnícky a lekársky výskum (angl. National Health and Medical Research Council = NHMRC) zjavne priznala zlychanie očkovania vo svojej správe o očkovacej kampani proti chrípke:

„Rada došla k záveru, že niet dostatočných dôkazov o tom, že by hromadné očkovanie najnovšími vakcínami proti chrípke malo akýkoľvek významnejší vplyv na výskyt chrípky. Niet ani dostatočný dôkaz o vplyve na klinicky sa prejavujúce ochorenia.“

Ako môžu mať rodičia vo svetle dôkazov o neúčinnosti očkovania vieru v údajnú 95%-nú ochranu, o ktorej hovorí ministerstvo zdravotníctva?

 

Aké nebezpečné je očkovanie?

    Hromadia sa dôkazy z celého sveta o tom, že rôzne druhy očkovacích látok spôsobujú závažné nežiaduce účinky: artritídu, chronickú únavu, astmu, alergie, hyperaktivitu, poruchy pozornosti, autizmus, náhle úmrtia dojčiat, leukémiu či inú rakovinu.

    Časopis New England Journal of Medicine z októbra 1985 priniesol správu, že štvrtine detí, očkovaných proti ružienke, spôsobilo očkovanie nejaký druh artritídy alebo artralgie.

    Japonské ministerstvo zdravotníctva stiahlo v apríli 1993 MMR vakcínu (proti osýpkam, príušniciam a ružienke — pozn. prekl.), pretože jedno z 1.044 očkovaných detí malo po očkovaní aseptickú meningitídu. Japonská vláda bola na to citlivá, pretože v roku 1992 prehrala súdny spor ohľadne úmrtí, pripisovaných očkovaniu proti chrípke, a v roku 1994 vyplatila 27 miliónov dolárov na odškodnom pre pozostalých. Jedna štúdia syndrómu chronickej únavy zistila v krvi 70% pacientov vírusy ružienky, ktoré mohli pochádzať jedine z očkovacej látky.

    Denník Daily Telegraph Sidney v septembri 1994 oznámil, že Dr. Michel Odent, Esther Culpin a Tina Kimmel zistili, že zo 446 detí v zdravotnom stredisku v Severnom Londýne bolo 243 očkovaných proti čiernemu kašľu a 203 očkovaných nebolo. Z očkovaných malo astmu 26 detí (11%), z neočkovaných len 4 deti (2%).

    Predbežný prieskum novozélandskej Spoločnosti pre povedomie o očkovaní (angl. Immunisation Awareness Society) z októbra 1992[2] podporuje výsledky zo Severného Londýna. Z 254 detí bolo 133 očkovaných a 121 neočkovaných. Mali takéto zdravotné problémy:

zdravotný problém očkovaných neočkovaných
astma 20 (15%) 4 (3,3%)
alergie, vyrážky 43 (32,3%) 16 (13,2%)
opakované tonzilitídy 11 (8,3%) 3 (2,5%)
apnoe, takmer úmrtie dojčaťa 9 (6,8%) 2 (1,7%)
hyperaktivita 10 (7,5%) 1 (0,8%)

    Hutchins vydal správu o výsledku povinného očkovania DTP vakcínou v USA. Takmer okamžite sa výskyt čierneho kašľa strojnásobil, obzvlášť v skupine do 6 mesiacov života. Táto veková skupina tiež zaznamenala najvyššiu úmrtnosť na čierny kašeľ. Dr. Berlin napísal v roku 1983 v časopise The Lancet o skúške v rámci lekárskeho výskumu z roku 1964. Zo skupiny 9.577 detí bolo do 2 týždňov od ich očkovania proti osýpkam hlásených 18 prípadov kŕčov, čo je výskyt zhruba 1 z 500. U kontrolnej skupiny 16.327 úplne neočkovaných detí malo kŕče len 5 detí, čo je 1 z 3000.

 

Autizmus, poškodenie mozgu a poruchy pozornosti

    Už v roku 1943 popísal Leo Kanner[3] 11 prípadov autizmu u detí, ktoré boli často mentálne retardované, nemé a neodpovedali na kontakt s ľuďmi. Význačnou črtou autistického dieťaťa bolo sebe-stredné odcudzenie sa a neschopnosť dieťaťa „obvyklým spôsobom“ nadviazať vzťah k iným ľuďom a situáciám. Zdalo sa, že tieto deti nijak netúžia po komunikácii.

    Neskôr popísal Kanner ďalších 100 prípadov autizmu. Takmer všetky tieto deti boli z rodín s dobrým vzdelaním z USA. Očkovanie proti čiernemu kašľu bolo pôvodne zavedené začiatkom 30. rokov 20. storočia, keď len bohatí a dobre vzdelaní rodičia vedeli o najnovších pokrokoch medicíny a mohli si dovoliť súkromného lekára. Iba ich deti boli vtedy očkované proti čiernemu kašľu.

    Nasledujúcou krajinou, ktorá hlásila autizmus u detí, bolo Japonsko, kde bolo nariadené povinné očkovanie zo strany okupačných vojsk USA po 2. svetovej vojne. Vo Veľkej Británii sa očkovanie proti čiernemu kašľu veľmi nerozšírilo až do sklonku 50. rokov 20. storočia. Národná spoločnosť pre autistické deti (angl. National Society of Autistic Children) bola založená v roku 1962.

    Bolo popísaných mnoho prípadov, ktoré podporujú spojitosť medzi očkovaním a autistickými črtami. Napr. chlapec Garrett z Kalifornie. Do 2 týždňov od očkovania MMR vakcínou vo svojich 13 mesiacoch začal vykazovať autistické črty. Tie sa oveľa zhoršili po očkovaní proti baktérii Haemophilus influenzae typu b (Hib) v jeho 18 mesiacoch, kedy stratil reč a očný kontakt. Jeho matka vyhľadala Dr. Sudhira Guptu z Kalifornskej univerzity, ktorý pomocou sérologického vyšetrenia potvrdil, že Garrett mal v krvi nesmierne vysoké množstvo ružienkového vírusu. Dr. Gupta pichol Garrettovi do žily príslušný imunoglobulín (protilátku) a matka dávala Garrettovi vitamíny a nutričnú terapiu. Dnes (rok 1998 — pozn. prekl.) je Garrett normálne 6-ročné aktívne dieťa a nemá v sebe ružienkový vírus.

 

Encefalitída

    Je nesporné, že očkovanie môže viesť k neurologickému poškodeniu, napr. k encefalitíde (zápalu mozgu) alebo encefalomyelitíde (zápalu mozgu a miechy).

    Neurologické komplikácie očkovania sú už dlho priznávané (hoci s určitým časovým odstupom po zavedení plošného očkovania) u rôznych vakcín, vrátane vakcín proti pravým kiahňam, besnote, týfusu, chrípke a čiernemu kašľu. Vzťah medzi očkovaním a poškodením mozgu je tak zjavný, že dostal aj svoj názov: postvakcinačná encefalitída resp. postvakcinačná encefalomyelitída. Niet sporu o tom, že očkovanie môže spôsobiť encefalitídu. Predmetom diskusie je rozsah poškodenia, ktoré môže očkovanie spôsobiť, skutočný výskyt takýchto poškodení a veľkosť obáv, ktoré môže takéto poškodenie (resp. možnosť vzniku takéhoto poškodenia) vyvolať.

    Ministerstvo zdravotníctva Austrálie a zdravotnícke úrady, ako je NHMRC, argumentujú, že vážne očkovaním spôsobené poškodenia zdravia sú vzácne. Avšak mnohé zvyčajné známky zápalu mozgu sú zároveň najčastejšie hlásenými reakciami na očkovanie v Austrálii. Takže aj keď nie je hlásená encefalitída, známky encefalitídy hlásené sú. Je preto možné, že encefalitída sa v nedostatočnej miere hlási a tiež v nedostatočnej miere diagnostikuje.

    Jedno z vysvetlení tejto systémovej chyby pochádza od Poradného výboru pre nežiaduce účinky liekov (angl. Adverse Drug Reactions Advisory Committee = ADRAC), ktorý prevádzkuje jeden z dvoch systémov pre zaznamenávanie nežiaducich účinkov očkovania v Austrálii. V popise nedostatkov ich číselných údajov uvádzajú:

„Rozpoznanie je nevyhnutným predpokladom pre hlásenie. Rozoslanie zvláštnej výstrahy lekárom alebo zverejnenie článku či kazuistiky zvyčajne podnieti hlásenie podobných prípadov… Na druhú stranu, dobre známe komplikácie zvyčajne nie sú nášmu výboru hlásené, takže naše údaje o „pomernom výskyte“ môžu byť značne skreslené.“

    Úloha encefalitídy pri vytváraní porúch správania bola zistená už v roku 1922. G. A. Auden zhrnul celý rad prípadov detí s encefalitídou, u ktorých bola pozorovaná zmena správania:[4]

„Z tohto radu prípadov je zjavné, že hlavnou zmenou povahy dieťaťa je zvýšená citová nestálosť s obmedzením vôľových zábran, čo vedie k úchylkám v správaní sa, značnej neposednosti, obzvlášť večer, sprevádzanej neschopnosťou zaspať v noci (čo môže byť spojené s prejavmi halucinácií), apatiou a neschopnosťou udržať pozornosť, ako aj nezvyčajným druhom inteligenčnej kapacity, ako odhaľujú vzdelávacie testy. Väčšina týchto prípadov vykazuje zvýšenú citlivosť na zvonku prichádzajúce napätie.“

    Poruchy vývinu a ďalšie choroby sú často spôsobené encefalitídou (zápalom mozgu). Vo vyčerpávajúcej štúdii stoviek prípadov vývinových porúch, súvisiacich s očkovaním, dospel Harris Coulter vo svojej knihe „Vaccination, Social Violence and Criminality“ („Očkovanie, násilie v spoločnosti a kriminalita“) k záveru, že zásadnou príčinou encefalitídy v USA a ďalších priemyselne vyspelých krajinách je očkovanie detí.

    Po zavedení povinného očkovania v USA v roku 1978 sa problém „ľahkej mozgovej dysfunkcie“, ktorú poznáme pod menom hyperaktivita, stal veľmi rozšíreným. Časopis Journal of the American Medical Association (JAMA) v roku 1988 priznal, že ľahká mozgová dysfunkcia postihuje v niektorých školských obvodoch až 13% detí. S ňou súvisiace príznaky alebo choroby sú rôzne a siahajú od autizmu cez kŕče, tiky (nervové kŕče, vedúce k náhlym a neovládateľným sťahom svalov, obzvlášť na tvári), triašku, epilepsiu, poškodenú motoriku, chabú koordináciu medzi zrakom a pohybom až po poruchy zraku, sluchu a reči.

    Neskôr Zvláštny výbor USA pre deti, mládež a rodiny zistil, že 7,5 milióna detí má oneskorený vývin, čo je nárast zo 4,8 milióna detí, považovaných za oneskorené vo vývine v roku 1991. Nákazy uší a ďalšie zdravotné problémy boli na vzostupe.

    V roku 1963 bol priemer testov spôsobilosti pre vysokoškolské štúdium na úrovni 476 bodov za slovný prejav a 502 bodov z matematiky. V roku 1980 pokleslo priemerné hodnotenie slovného prejavu na 424 bodov (o 52 bodov menej) a matematiky na 466 bodov (o 36 bodov menej). Zákon o vzdelávaní postihnutých (angl. Education of Handicapped Act) z roku 1975 si vyžiadal 1 miliardu dolárov na rieštenie tohto problému. Odhaduje sa, že teraz (rok 1998 — pozn. prekl.) má poruchy učenia a správania sa 20% detí.

 

Rakovina

    Eleanor Bean vo svojej knihe The Poisoned Needle („Otrávená ihla“) uvádza údaje o náraste smrteľných chorôb za uplynulých 70 rokov. Rakovina vzrástla o 308% a anémia o 300%. Za ten istý čas došlo k veľkému poklesu prenosných chorôb vďaka lepším životným podmienkam.

    Cituje z knihy Dr. J. Hodgea „The Vaccination Superstition“ („Očkovacia povera“):

„Po dôkladnom posúdení dejín očkovania, zostavených z nestranného a dôkladného štúdia štatistík úmrtnosti a súvisiacich údajov zo všetkých spoľahlivých zdrojov a po skúsenostiach zo zaočkovania 3.000 ľudí som pevne presvedčený, že nemožno preukázať akúkoľvek logickú súvislosť očkovania s poklesom výskytu pravých kiahní a že prostredníctvom očkovania sa šírili niektoré z najsmrteľnejších a najodpornejších chorôb, ako je lepra (malomocenstvo), ochrnutie, rakovina, syfilis, tetanus či tuberkulóza.“

    Aj ďalší lekári zastávali názor, že očkovanie zvyšuje riziko vzniku rakoviny. Dr. Post z Belmontu v štáte Michigan (USA), povedal:

„Odstraňoval som nádory z očkovaných ramien presne z toho miesta, do ktorého bol vpichnutý ten jed.“

    Dr. Herbert Snow, chirurg z Londýnskej onkologickej nemocnice (angl. London Cancer Hospital), povedal:

„Som presvedčený, že 80% úmrtí na rakovinu je spôsobených očkovaním, ktoré títo ľudia podstúpili.“

    W. B. Clark napísal v januári 1909 v New York Press:

„Rakovina bola v podstate neznáma, až pokým sa nezačalo zavádzať očkovanie kravskými kiahňami. Mal som do činenia s 200 prípadmi rakoviny a nikdy som nevidel rakovinu u neočkovanej osoby.“

    Innis zistil, že 59 z 65 detí s leukémiou bolo očkovaných.[5] Dospel k záveru:

„Rozdiel medzi stavom očkovania detí s leukémiou oproti deťom bez leukémie možno preto vnímať ako významný…“

    Dr. Willard L. Marmelzat z Univerzity Južnej Kalifornie (angl. University of Southern California) uviedol 26.IX.1969 v časopise Medical News (Londýn), že očkovanie proti pravým kiahňam spôsobilo rakovinu u 38 osôb, ktorých nádory mali počiatok v jazve po očkovaní.

 

Zaznamenávanie nežiaducich reakcií

    V súčasnosti (rok 1998 — pozn. prekl.) sú v Austrálii dva systémy na zaznamenávanie nežiaducich účinkov očkovania. Jeden prevádzkuje Poradný výbor pre nežiaduce účinky liekov (angl. Adverse Drug Reactions Advisory Committee = ADRAC), čo je celo-austrálsky úrad, ktorý prijíma a zbiera údaje o nežiaducich účinkoch. Druhý systém sa volá Schéma dohľadu nad vážnymi nežiaducimi udalosťami po očkovaní (angl. Serious Adverse Events Following Vaccination Surveillance Scheme = SAEFVSS). Používajú podrobné kritériá, ktoré stanovujú, čo možno či nemožno označiť za nežiaduci účinok očkovania. Každý zo štátov Austrálie zbiera údaje samostatne a do Canberry (hlavného mesta Austrálie — pozn. prekl.) posiela obmedzenú sadu údajov, podobne ako pri hlásení výskytu prenosných ochorení.

    Tieto dva systémy, hoci sú oba pod patronátom Ministerstva zdravotníctva Austrálie, nie sú koordinované. Oba obsahujú hlásenia, dobrovoľne odoslané zdravotníkmi, ktorý sa pre zmenu spoliehajú na dobrovoľné hlásenia rodičov a opatrovníkov. Nie je to aktívny systém. Používajú rôzne formuláre pre hlásenie nežiaducich účinkov a tieto údaje nie sú v súčasnosti (rok 1998 — pozn. prekl.) akokoľvek prepojené. Nie je preto jasné, či predstavujú dve disjunktné množiny údajov (bez prieniku), ktoré možno sčítať a získať tým presnejší prehľad nežiaducich účinkov po celej Austrálii, alebo či je medzi týmito dvomi systémami nejaký prienik, a teda údaje z týchto dvoch systémov nemožno dosť presne skombinovať.

 

Zdroje

[1]  Allan B: „Rubella immunisation“, Australian Journal of Medical Technology, 1973, 4:26–27

[2]  Spravodaj (newsletter) Spoločnosti pre povedomie o očkovaní (Immunisation Awareness Society), ročník 5, č. 4

[3]  Kanner L: Autistic disturbances of affective contact, Nervous Child, 1943, 2:217–250

[4]  Auden GA: „Behaviour changes supervening upon encephalitis in children“, Lancet, 1922, 200(5174):901–904

[5]  Innis MD: „Immunisation and childhood leukaemia“, Lancet, 1965, 285(7385):605

 

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>